Obamov návrh špeciálnej dane a potreba nadnárodnej finančnej regulácie

Obamův lednový návrh na zavedení speciální daně pro velké banky, kterou by v příštích deseti letech splácely svou odpovědnost za finanční krizi, vyvolal vesměs negativní reakce. Ivan Lukáš se ve svém komentáři zabývá potřebou globálního přístupu k finančním regulacím a nastiňuje potíže, které mohou v této souvislosti vyvstat z hlediska národní suverenity.

Správna je aj poznámka časopisu The Economist, že následkom dane môžebyť o. i. to, že sa dodatočné náklady, ktoré bankám týmto spôsobomvzniknú, iba presunú na klientov. Daň môže tiež banky zbaviť zdrojov,ktoré by inak mohli využiť na posilnenie svojich kapitálových rezerv.Avšak námietka, že by uvedené opatrenie odvádzalo pozornosť odsystémových riešení, ktorú vzniesli niektorí analytici, je pravdivá lenčiastočne. Predovšetkým sa musíme zamyslieť nad tým, o riešenie na akejúrovni by malo ísť – na národnej, alebo na globálnej?

Viacerí analytici sa zhodli na tom, že návrh amerického prezidenta na zavedenie špeciálnej dane („poplatok za zodpovednosť za finančnú krízu“) namierenej proti päťdesiatim bankám, je skôr populistickým ťahom, ktorý treba vnímať v kontexte blížiacich sa novembrových volieb do Kongresu.

Ak majú analytici na mysli národnú úroveň, potom ich tvrdenie nie je celkom pravdivé. Barack Obama v tomto smere už aktivitu vyvíja. Jeho návrhy na znovuzavedenie zákona Glass – Steagall, oddeľujúceho investičné a komerčné banky, a snahy o obmedzenie veľkosti bánk, sú na ceste do Kongresu. Podľa Barneyho Franka, predsedu Výboru finančných služieb Snemovne reprezentantov, majú nemalú šancu na úspech.

Čo sa týka opatrení na nadnárodnej úrovni, tam už je kritika nedostatočnej aktivity oprávnenejšia. Načrtnime najskôr možnú formu globálnej regulácie a problémy s ňou spojené.

Harvardský profesor medzinárodnej politickej ekonómie, Dani Rodrik, uvádza tri vážne dôvody, pre ktoré je silná regulácia na globálnej úrovni neuskutočniteľná alebo priamo nežiaduca. Prvým dôvodom je problém suverenity. Pravdepodobnosť, že by sa nejaký štát vzdal väčšej časti svojej suverenity v prospech verejného blaha, je mizivá. Druhým dôvodom je možnosť prijatia zlej regulácie. Z toho dôvodu treba ponechať priestor pre viac regulačných modelov. Tretím dôvodom je podľa Rodrika skutočnosť, že forma regulácie musí byť prispôsobená národným alebo lokálnym podmienkam.

Na základe týchto predpokladov odporúča tzv. tenký plášť‘ medzinárodnej spolupráce, niečo ako pravidlá dopravnej premávky, vznášajúce sa nad silnými národnými regulátormi. Tieto pravidlá by štátom alebo regiónom umožnili implementovať vhodnú reguláciu a zároveň zabránili nežiaducim externalitám. V kompetencii národných autorít by bola regulácia výšky pomeru medzi dlhom a vlastným kapitálom (tzv. leveraging), stanovovanie kapitálových štandardov a dohľad nad finančnými trhmi. Na globálnej úrovni by sa zaviedli pravidlá zaisťujúce transparentnosť, konzultácie a obmedzenia aktivít v daňových rajoch.

S takýmto systémom sú však spojené dva problémy. Neexistencia silnej nadnárodnej globálnej autority je živnou pôdou regulatórnej arbitráže, t. j. využívania rozdielov v miere regulácie medzi jednotlivými finančnými jurisdikciami. Druhým problémom je tzv. ovládnutie regulátorov‘ (regulatory capture), čo je stav, keď regulačná agentúra, ktorá má konať v prospech verejného blaha, koná v prospech komerčných alebo iných špeciálnych záujmov.

Prvý problém by sa dal vyriešiť právom vlád intervenovať v medzinárodných finančných transakciách za predpokladu, že zámerom by bolo zabrániť konkurencii z menej prísnej jurisdikcie v podkopávaní domácej regulácie. Otázkou však zostáva, kto bude oprávnený určiť, čo je skutočným zámerom tej-ktorej vlády.

Čo sa ovládnutia regulátorov týka, Beatrice Weder di Mauro, členka nemeckej Rady ekonomických expertov tvrdí, že je to práve neexistencia silnej nadnárodnej regulačnej autority, ktorá prispieva k tomu, že sú regulátori ovládnutí partikulárnymi záujmami na národnej úrovni. Riešením by mohol byť vznik nadnárodných regulátorov podľa vzoru americkej Federal Deposit Insurance Corporation (FDIC). Toto riešenie však naráža na už spomenutý múr národnej suverenity.

Je očividné, že potreba medzinárodnej spolupráce v oblasti finančnej regulácie je nutná a zároveň čelí nemalým a v súčasnosti zdanlivo neriešiteľným problémom. Napätie medzi silnejšou a slabšou formou nadnárodnej regulácie je zjavné. O to väčšiu pozornosť treba venovať otázkam spojeným s regulatórnou arbitrážou, ovládnutím regulátorov (regulatory capture) a potrebou vytvorenia transparentného a kooperatívneho medzinárodného prostredia. Americký prezident by im preto mal venovať minimálne takú pozornosť, akú venuje trestajúcej špeciálnej dani a reformným pokusom na domácej pôde.

Komentář byl publikován také na „www.hnonline.sk“: http://hnonline.sk/nazory/c1-40295990-obamov-navrh-specialnej-dane-je-populistickym-tahom